Svätí Cyril a Metod boli rodní bratia. Pochádzali z gréckeho mesta Solún (Thessalonike), kde bol ich otec v prvej polovici 9. storočia vysokým hodnostárom byzantského (východorímskeho) cisárstva. Metod bol pôvodne úradníkom, no neskôr sa neočakávane zriekol úradníckej práce a stal sa jednoduchým mníchom. Cyril si zvolil duchovný stav hneď po skončení štúdia a bol rukopoložený (vysvätený) na kňaza.
Z dôvodu výbornej znalosti slovanského jazyka sa usudzuje, že ich matka mala slovanský pôvod a v najnovšej dobe bulharskí učenci dokazujú, že aj ich otec bol Slovan. Vzdelanie obidvaja bratia získali na gréckych školách.
Na žiadosť moravského kniežaťa Rastislava boli byzantským cisárom Michalom III. a carihradským patriarchom svätým Fótiom poslaní ako misionári na Moravu. Na toto poslanie sa najskôr dobre pripravili. Zostavili abecedu pre slovanský jazyk, preložili do neho časti Svätého Písma, ktoré sa čítajú pri bohoslužbách východného obradu, a preložili tiež všetky obradné knihy: Svätú Liturgiu, Večerňu, Utreňu, Povečerije, Polnočnicu, Hodinky, Oktoich (Osemhlasník), Paschálne, Pôstne a Sviatočné bohoslužby, Trebník (pre udeľovanie sv. tajin čiže sviatosti) a iné.
Na Morave, kam prišli v roku 863, mali veľký úspech, pretože ľud bohoslužbám rozumel. Latinskí kňazi síce proti nim brojili, ale márne. Svätí Cyril a Metod si ihneď vybrali z moravského ľudu vhodných mladíkov pre duchovensky stav a vzdelávali ich, aby národ mal čo najskôr kňazstvo z vlastnej krvi. V roku 867, keď už čakatelia na kňazstvo boli dostatočne vzdelaní a vychovaní, vydali sa s nimi na cestu do Carihradu, aby tam boli rukopoložení na kňazov a biskupov. Keďže cesta cez balkánske hory bola veľmi obtiažná, rozhodli sa ísť do Benátok a odtiaľ sa plaviť loďou do Carihradu. V Benátkach boli nútení sa zdržať dlhšiu dobu, lebo loď vyčkávala, kým prejde búrlivé počasie. V týchto dňoch ich tam zastihlo pozvanie patriarchy – pápeža Mikuláša I., ktorý im napísal, že ich túži vidieť. Pozvanie prijali a odobrali sa do Ríma, lebo v stretnutí s rímskym patriarchom videli vhodnú príležitosť presvedčiť ho o veľkom význame národných bohoslužieb, a ak sa im ho podarí presvedči, zbaviť sa s jeho pomocou stálych intríg, ktoré proti ich práci podnikalo latinské duchovenstvo. Pokiaľ došli do Ríma, Mikuláš I. zomrel a jeho nástupcom sa stal Hadrián II. (867-872). Ten potreboval pomoc byzantského cisára Bazila I. (867-876) proti mohamedánom, ktorí ohrozovali južné Taliansko a Rím, a vyslovil súhlas so slovanskou bohoslužbou. Medzitým však svätý Cyril, ktorého krstné meno bolo Konštantín, ťažko a na dlhú dobu onemocnel. Keď cítil koniec, že sa neuzdraví, požiadal predstaveného gréckeho monastiera, v ktorom obaja bratia i so svojimi úradníkmi počas pobytu v Ríme bývali, aby ho postrihol na mnícha. Jeho žiadosti predstavený monastiera vyhovel. Konštantín prijal mníšske meno Kyrillos (Cyril). Pred smrťou prosil svätého Metoda, aby neopúštal misijnú prácu na Morave, ale aby dokončil brázdu, ktorou doteraz spoločne orali. V deň zosnutia modlil sa so slzami, aby Boh zachoval moravské duchovné stádo, potom pobozkal brata a všetkých zhromaždených návštevníkov, a dňa 14. februára 869 vydýchol svoju šľachetnú a svätú dušu.
V čase jeho nemoci bol svätý Metod a niektorí žiaci vysvätení na kňazov. Po zosnutí svätého Cyrila bol Metod rukopoloženy na biskupa a poslaný späť na Moravu s listom, ktorým pápež Hadrián II. schválil slovanskú bohoslužbu s jedinou výhradou, že Apoštol a Evanjelium budú čítané dvojjazyčne, najskôr latinsky a potom slovansky.
Keď sa svätý Metod vrátil na Moravu, dozvedel sa, že knieža Rastislav bol pričinením svojho synovca Svätopluka zosadený z trónu, zavlečený do cudziny a oslepený. Sám bol tiež zajatý a bez ohľadu na pápežský list latinskými biskupmi solnohradský, frizinským a pasovským vyhlásený za zosadeného a bol uväznený. To isté sa stalo aj jeho žiakom. Z väzenia svätého Metoda prepustili až po dvoch rokoch, a to na rozkaz pápežskej stolice, ktorá sa týmto počinom menovaných troch biskupov cítila veľmi urazená.
Svätý Metod potom pokračoval na Morave s veľkým úspechom v práci; rástol počet domáceho duchovenstva a ľud zanechával pohanské bludy. Pristupoval ku kresťanskej viere nie z donútenia, ale s láskou. Domácich cyrilometodejských kňazov bolo na Morave už dvesto, čo svedči o úspechu Metodovej systematickej a horlivej činnosti. Do tohto obdobia patri tiež pokrstenie českého kniežaťa Boživoja a jeho manželky Ľudmily, ako i cesta Metoda do Poľska, čím preniklo jeho dielo do Čiech i k Poliakom. Latinskí kňazi však sledovali tuto činnosť s neskrytou nenávisťou. Obžalovali svätého Metoda v Ríme u Hadriánovho nástupcu pápeža Jana VIII., že vedie národ na scestie učením, ktoré nie je v zhode s tým, čo rímska cirkev vyznáva a že slúži omšu (sv. Liturgiu) v barbarskom slovanskom jazyku. Ján VIII. vyzval svätého Metoda, aby sa vydal na cestu do Ríma, aby zistil, čo je na žalobách pravdivé. Keďže nástupca kniežaťa Rastislava Svätopluk, ktorý svätého Metoda nemal v láske kvôli výčitkám, ktorými sa dotkol jeho neusporiadaného života netajil, že cesta do Ríma je nutná, vydal sa tam svätý Metod okamžite. Svätopluk však súčasne poslal do Ríma aj latinského kňaza Vichinga so žiadosťou, aby bol vysvätený za biskupa. Svätému Metodovi, ktorý bol vo svojom zmýšľaní neoblomný, sa podarilo pápeža presvedčiť, aby tak ako jeho predchodcovia schválil slovanskú bohoslužbu. Avšak pápež vyhovel aj žiadosti Svätopluka, vysvätil Vichinga za biskupa a ustanovil ho pre Nitru. Táto obojakosť pápežského stolca bola pre cyrilometodské dielo zlým znamením.
To si okamžite uvedomil svätý Metod a podnikol cestu do Carihradu, kde bol slávnostne prijatý cisárom Bazilom I. a patriarchom svätým Fótijom. Priniesol so sebou opisy slovanských bohoslužobných kníh, ktoré daroval cisárovi, a z učeníkov, ktorí ho sprevádzali, ponechal v Carihrade jedného kňaza a jedného diakona. Títo boli pravdepodobne určení, aby sa ako misionári odobrali do Bulharska, alebo, čo nie je vylúčené, do Ruska, kam patriarcha svätý Fótij v r. 866 poslal prvého biskupa svätého Michaela.
Po návrate na Moravu sa svätý Metod plne venoval prekladu do slovanského jazyka tých časti Svätého Písma, ktoré ešte neboli preložené. Neprestal, kým práca nebola hotová, lebo chcel, aby slovanská cirkev ešte pred jeho smrťou bola vybavená všetkým, čo bolo potrebné. Keď dokončil dielo postaral sa o vhodného nástupcu v osobe svätého Gorazda, jedného zo svojich najvernejších moravských žiakov. Naposledy sa svätý Metod zúčastnil bohoslužieb na Kvetnú nedeľu, v apríli r. 855. O tri dni neskôr, 6. apríla 885 zosnul.
Niekoľko mesiacov po jeho zosnutí pápež Štefan VI. (885-891) poslal kráľovi Svätoplukovi list, ktorý mu odovzdali pápežskí delegáti: biskup Dominik a kňazi Ján a Štefan. Samotným delegátom dal pápež písomnú direktívu, aby Gorazdovi, – „ktorého sa Metod opovážil ustanoviť (designovať) ako svojho nástupcu“, zakázali konať bohoslužby do tej doby, pokiaľ osobne nepredstúpi pred pápeža, aby celú vec vysvetlil.
V spomínanom liste pápež Štefán VI. dekrétoval pre moravskú cirkev dogmy, že Duch svätý pochádza od Otca i od Syna, kdežto svätý Metod v súlade s celou pravoslávnou cirkvou toto učenie zavrhoval a veril, že Svätý Duch pochádza z Otca, ako podľa evanjelia svätého Jána (Jn 15, 26) vyjadril v roku 381 druhý všeobecný cirkevný snem. Nariadil, aby na Morave bol zavedený pôstny poriadok rímskej cirkvi a zakázal pôstny poriadok východnej cirkvi, zavedený svätým Cyrilom a Metodom. Ustanovil Vichinga vrchným pastierom moravskej cirkvi. Vyslovil s odsudzujúcim spôsobom o svätom Metodovi, že vraj sa nesnažil o vzdelanie a pokoj, ale pestoval poveru a rozbroje. Zakázal pod trestom vylúčenia z cirkvi slovanskú bohoslužbu. Prikázal, aby každý, kto s tým čo je v jeho liste uvedené nebude súhlasiť, bol ako „rozsievač pleviel z cirkvi vyobcovaní a za vyvedený za hranice Veľkej Moravy, aby žiadna prašivá ovca nenakazila celé stádo“.
Na základe tohto pápežovho listu dal kráľ Svätopluk, síce dobrý bojovník, ale povrchný kresťan a zlý štátnik, všetkých slovanských kňazov (ktorých bolo už 200) v čele so svätým Gorazdom z Moravy vyhostiť, lebo žiadny z nich sa napriek všetkým hrozbám (väzneniu a bitiu) nechceli pápežovmu rozhodnutiu podrobiť. Väčšina z nich sa odobrala k južným Slovanom, kde pôsobila blahodárne.
Niektorí z nich nešli na Balkán, ale odobrali sa do Čiech, niektorí sa uchýlili do lesných samôt, kde žili ako pustovníci a konali bohoslužby ľudu, ktorý ich vyhľadával. Cyrilometodská cirkev sa udržovala v ľudových vrstvách ešte dlho ako cirkev ľudová a národná, ale úradnou cirkvou sa stala cirkev latinská.
Svätí Cyrila a Metod sú najväčšími dobrodincami našich národov. Veď získali široké ľudové vrstvy láskou pre kresťanskú vieru a okrem toho urobili slovanský jazyk jazykom bohoslužobným a spisovným. Náš národ mal prvý zo všetkých ostatných stredoeurópskych a západoeurópskych národov svoju národnú literatúru, zatiaľ čo u iných národov celého tohto veľkého územia boli knihy písané v latinskom jazyku a boli tým pre ľudové vrstvy nezrozumiteľné a bezvýznamné.
Knieža Svätopluk sa domnieval, že svoj moravský štát upevní, keď sa pripojí k latinskej cirkvi, keď dá – ako to aj urobil – svoj štát pod ochranu pápežskej stolice. Avšak toto jeho rozhodnutie sa ukázalo celkom mylným. Morava sa neudržala a ťažisko celého národa sa presunulo do Čiech, kde sa slovanský spisovný jazyk i slovanské bohoslužby ešte nejaký čas udržiavali. Niektoré české kniežatá, ako Oldřich a Vratislav II., sa pokúšali cyrilometodskú cirkev urobiť cirkvou oficiálnou, ako o tom svedči skutočnosť, že svätý Prokop v r. 1032 za vlády kniežaťa Oldřicha založil slovanský monastier (kláštor) na Sázave a tiež snaha kniežaťa Vratislava II. zaviesť v celom štáte slovanskú bohoslužbu. Ale pápež Gregor VII. (1073-1085) túto snahu zakázal a tiež zo sázavského monastiera boli slovanskí mnísi v roku 1097, teda 65 rokov po jeho založení, definitívne vyhnaní, aj keď monastier pôsobil v každom ohľade veľmi blahodarne. Miesto nich tam boli privedení latinskí mnísi benediktínskeho rádu. Po tejto udalosti boli všetky slovanské knihy v českých krajinách bezohľadne ničené.
Cyrilomedotské dedičstvo bolo u nás vyhubené, udržalo sa však u Bulharov, Srbov, Rusov, Ukrajincov a Bielorusov, teda u slovanských pravoslávnych národov. Avšak aj pre náš národ, napriek tomu že bolo zničené, malo veľký význam, lebo tým sme sa pričinením svätých Cyrila a Metoda stali kresťanmi, boli sme ušetrení od násilného spôsobu pokresťančenia a okrem toho sme v období cyrilometodskom nadobudli takého národného sebavedomia, že sme aspoň z väčšej časti odolali nebezpečenstvu odnárodnenia, akému podľahli Polabskí Slovania. Nešťastím Polabských Slovanov bolo, že vyhnaním svätého Gorazda a ostatných cyrilometodských kňazov z Moravy a neskôr aj z Čiech bolo znemožnené, aby cyrilometodská myšlienka a cirkevná organizacia prenikla do ich zeme.
Sviatok svätého Cyrila sa slávi v pravoslávnej Cirkvi dňa 14. februára a sviatok svätého Metoda dňa 6. apríla, teda v dní ich zosnutia. Ich spoločný sviatok sa v pravoslávnej Cirkvi slávi dňa 11. mája.
Latinská cirkev ich nerada trpela, keď slovanskí príslušníci po vydaní listu pápeža Štefana VI. naďalej uctievali solúnskych bratov. Pápež Ján X. (914-928) v liste z r. 924 zazlieva Chorvátom, že sa odvolávajú na Metoda, ktorého on pápež vraj v žiadnej knihe medzi svätými spisovateľmi nenachádza. Pápež Alexander II. (1061-1073) nazval v roku 1069 svätého Metoda kacírom.
Prišla doba, keď i v českých krajinách i na Slovensku latinská cirkev pamiatku obidvoch svätých bratov úplne potlačila. V latinských misáloch určených pre diecézu olomoucku z rokov 1499 a 1505 a rovnako aj v misále pre arcidiecézu pražskú v roku 1522 nie je o svätom Cyrilovi a Metodovi už žiadnej zmienky. Až keď v 19. storočí národní buditelia obnovili ich pamiatku v našom národe a vznikla obava, že by to snáď mohlo vyvolať ľudové hnutie v prospech pravoslávnej Cirkvi, a keď sa okrem toho vzmáhal v národe kult Majstra Jána Húsa, začala si cirkev latinská oboch svätcov všímať, až konečne pápež Lev XIII. Okružným listom „Grande munus“ z 30. septembra 1880 vyzdvihol – avšak nevecne a nevedecky – zásluhy svätých bratov. Tento pápež stanovil sviatok svätého Cyrila a Metoda na deň 5. júla, aj keď tento deň nijako nesúvisí s ich životom; stalo sa to iba za tým účelom, aby sa jednak latinská cirkev javila ako ctiteľka svätých solúnskych bratov, a taktiež aby bol 6. júl, deň umučenia Majstra Jána Húsa, zatlačený do úzadia.
Rukopis životopisu sv. Cyrila a Metoda
pripravil ešte pred popravou v letných mesiacoch roku 1940
novomučeník biskup Gorazd II.
Prevzaté z publikácie
„Průvodce po katedrálním chrámu svatého Gorazda v Olomouci“
vydanej v roku 1987.
Z češtiny voľne preložil administrátor stránky.