Rozpis ikon na stenách nášho chrámu nechápme iba ako nejaké jeho skrášľovanie, aby sme sa ním neskôr pýšili, pretože v takomto prípade by sa stal iba ďalšou novodobou „Babylonskou vežou“.

Ikony boli vždy súčasťou nielen pravoslávnych chrámov, ale aj domácnosti veriacich a ich úcta sa podľa sv. Bazila Veľkého datuje od svätých apoštolov. Ikona má duchovnú hĺbku a veľký význam pre naše zdokonaľovanie sa v duchovnom živote. Podľa učenia pravoslávnej Cirkvi je ikona teológia vo farbách. Tým, ktorí nám majú za zlé, že sa klaniame ikonám a prejavujeme im úctu by sme chceli odpovedať slovami sv. Bazila Veľkého žijúceho v IV. storočí, ktorý povedal: „Česť preukazovaná ikone prechádza na prototyp. A prototypom je to, čo je na ikone zobrazené, z čoho bola forma odvodená“. Súčasní odporcovia uctievania ikon ako aj ikonoborecké hnutie v minulosti argumentujú a argumentovali svoj nesúhlas s uctievaním ikon tým, že úcta k ikonám sa prieči druhému prikázaniu desatora zo Starého Zákona. Vo svojich „Slovách“, ktoré napísal na obranu uctievania ikon, svätý Ján Damašský vychádza z chápania ikonoborectva ako christologickej herézy, pretože týmto svojim chápaním sami popierali vtelenie Syna Božieho. Vo svojej odpovedi im sv. Ján Damašský napísal: „V minulosti (t.j. v Starom Zákone) beztelesný Boh, ktorý nemal vid, nikdy sa nezobrazoval. Teraz však, kedy sa Boh zjavil v tele a žil medzi nami, znázorňujeme viditeľného Boha“.  Otcovia VII. všeobecného snemu uctievanie ikon zdôvodňovali biblickými faktami zo Starého Zákona a taktiež Evanjeliom podľa Jána: „Slovo sa stalo telom“ (Jn 1, 14). Úcta k Bohorodičke (Panne Márií) a svätým taktiež nenesie nádych modloslužby v pravoslávnej Cirkvi. Pravoslávna Cirkev im vzdáva úctu z tohto dôvodu, že svojim životom v Christu oslávili Boha, naplnili v živote tu na zemi Christove Evanjelium. Ak sa pravoslávni kresťania klaňajú alebo modlia pred ikonami, majú na mysli živého svätca, ktorý je zobrazený na ikone – nie matériu. Úctu k týmto svätým Cirkev nikdy nestavia na rovnakú úroveň akú vzdávame iba Bohu. Ďalším faktom prečo pravoslávna Cirkev od dôb apoštolských uctieva ikony je ten, že v minulosti nie každý vedel čítať a nie každý sa vzdelával čítaním, preto sv. otcovia Cirkvi ustanovili, aby tieto dôležité udalosti boli napísané v obrazoch, aby si ich veriaci ľahšie zapamätali. Ako názorný príklad toho, že sa neklaniame hmote, drevu či farbe uvediem ikonu ukrižovania Isusa Christa. Často sa nám stáva, že v danom okamžiku nemyslíme na Christovo utrpenie, avšak pohľad na obraz ukrižovaného Christa nám spasiteľné utrpenie okamžite pripomenie, a v tu chvíľu sa pokorne pokloníme – nie však hmote (obrazu), ale nášmu Spasiteľovi a jeho utrpeniu, tomu čo je na ikone zobrazené. Poznávať Boha môžeme všetkými ľudskými zmyslami teda aj zrakom. Sv. Bazil Veľký (330 – 379) povedal: „Čo slovo prostredníctvom rozprávania sluchu prináša, to maľba ukazuje mlčky očiam“.

To je iba pár slov na pochopenie významu a potreby ikon v našom svete. Každá ikona, ktorá znázorňuje nejakú udalosť či osobnosť ma hlboký duchovný význam a je v nej zachytené učenie pravoslávnej Cirkvi. Ikona je okno do duchovného sveta. Treba uviesť ešte jeden fakt a to, že ikony sa nemaľujú, ale píšu. Nejde o maľbu (napodobňovanie reality), ale písané slovo, znak, symbol.