Obrezanie Hospodina a Spasiteľa

nášho Isusa Christa

Pravoslávna Cirkvev slávia 1. januára sviatok Obrezania Hospodina a Spasiteľa nášho Isusa Christa. Isus Christos prichádza na svet ako Spasiteľ, ale prichádza aj ako Syn človeka, Syn národa (Iz 9, 6), ktorý žil pod Zákonom, preto už od svojho narodenia sa dobrovoľne podrobil požiadavkám Zákona, ktorý tento národ prijal od Boha, aby ho počas svojho pozemského života naplnil a vyslobodil a získal tých, ktorí žili pod Zákonom. Podľa požiadaviek Mojžišovho zákona, obradu obriezky sa mal podrobiť každý chlapec. Preto tak ako určoval tento zákon na ôsmy deň od svojho narodenia Christos prijíma Zákonom určený obrad obriezky (3 M 12, 3), ktorá bola pečaťou vyvolenectva: príslušnosti k Bohu a k vyvolenému národu a zaväzovala k plneniu Zákona, k viere a spravodlivosti. Ak by Isus nebol obrezaný podľa Zákona, nikto z Izraelitov by Ho neprijal ako Mesiáša, Abrahámovho potomka. Prijatím Zákonom určenej obriezky Syn Boží sa sám dobrovoľne podriaďuje Zákonu, ktorý dal vyvolenému národu.

V Evanjeliu podľa Lukáša čítame: „A keď uplynulo osem dní a bolo Ho treba obrezať, dali mu meno Isus, ktorým Ho anjel nazval skôr, ako sa počalo v matkinom lone“. Toto meno oznámil ešte pri zvestovaní Márií o Jeho počatí archanjel Gabriel. Meno Isus znamená Spasiteľ a vyjadruje cieľ vtelenia Božieho Syna. Boh z lásky k človeku prijal na seba ľudské telo. Otec Pravoslávia sv. Atanáz Veľký tvrdí, že Boh sa rozhodol, že Vtelením svojho Syna zachráni človeka od priepasti. „Boh dokonale vede,“ hovorí sv. Atanáz, „čo vložil pri stvorení do človeka, preto najlepšie vedel, ako túto prirodzenosť obnoviť a vrátiť k sebe“.

Starozákonná obriezka je predobrazom novozákonnej Sv. tajiny Krstu, prijatím ktorej sa stávame členmi Christovej Cirkvi a zároveň sa dobrovoľne zaväzujeme plniť vôľu nášho Nebeského Otca – Trojjediného Boha.

Svätý Vasiľ Veľký,

arcibiskup Cézarey Kappadóckej

Svätý Vasiľ Veľký je v pravoslávnej Cirkvi považovaný za jedného z troch veľkých učiteľov. Bol veľký ako biskup, rétor, teológ a askét, veľký svojou neprestajnou prácou pre blaho pravoslávnej viery. Ako muž slova a skutkov bol spravodlivo pomenovaný „Veľký“. Veľký nie preto, že napísal niekoľko spisov, nie kvôli ich kvalite ale kvôli tomu, že dokázal odpovedať ľuďom na otázky, ktoré ich trápili. V jeho osobnosti nenachádzame rozpor medzi životom a myslením. Sv. Gregor vo svojom pochvalnom liste o ňom hovorí ako o vzore cnosti, ktorú získal od svojich rodičov. Berie ho ako najlepšieho priateľa. Hovorí o ňom ako o najlepšom pomocníkovi biskupa Cezarejského Eusebia, ktorému sa stal oporou v jeho biskupskej službe. Aj v čase hladu neostáva nečinný. Stavia nemocnice a všestranne sa snaží pomáhať. Staral sa o všetkých ako hovorí Gregor: „K jedným ide sám, k druhým posiela, iných pozýva k seba a dáva odpovede“. Sv. Vasiľ, príklad živej viery, predáva všetok svoj zdedený i vlastnou prácou získaný majetok a peniaze rozdáva chudobným a hladujúcim, čím naplnil slová Písma: „A to množstvo veriacich bolo jedno srdce a jedna duša: a nikto z toho čo mal nič nepokladal za svoje, ale všetko im bolo spoločné… medzi nimi totiž nebol nikto núdzny“ (Sk 4, 42, 34). 

Sv. Vasiľ je nám skutočne veľkým vzorom, pretože sa snažil naplniť Evanjelium vo svojom živote. Príprava na Vasiľovu službu v Cirkvi sa začala už od jeho narodenia. Aj keď sa narodil v čase, keď kresťanstvo bolo už rovnoprávne, predsa na jeho výchovu aj keď nepriamo, mal veľký vplyv vtedajší pohanský svet, pretože v detstve bol vychovávaný svojou babkou Makrínou, ktorá prežila prenasledovanie Diokleciána a ktorá bola žiačkou sv. Gregora Divotvorcu, ktorý obdivoval a dobre ovládal Origenovú teológiu. K týmto osobnostiam je potrebné pričleniť aj jeho otca Vasiľa, ktorý bol advokátom a tiež učiteľom rétoriky. Práve od svojho otca dostal aj dobré grécke vzdelanie. Ani jeho matka nebola pasívnou kresťankou, čo môžeme vyvodiť z toho, že bola dcérou kresťanského mučeníka. Jeho výchova v detstve sa stala základom jeho pevnej viery, ktorú dokázal tak jednoducho a pritom presne formulovať proti vznikaúcim herézam. Ďalšie jeho štúdia v Cezarey, lavnom meste Kapadokie, kde sa zrovnával svojimi vedomosťami so svojimi učiteľmi a štúium v Konštantinopoli, kde bol centrum najlepších v rétorike a filozofii mu rozšírilo jeho obzor a pomohlo v práci v službách Cirkvi. Jeho štúdium v Cézarey bolo obohatené priateľstvom s Gregorom Teológom, synom nazianského biskupa. V konštantinopoli sa Bazil stretáva s mnohými významnými avšak pohanskými učiteľmi. Aj medzi študentami bolo mnoho pohanov  a prívržencov rôznych heretických učení. Bazl vďaka dobrej otcovskej výchove v detstve, ktorý ho naučil vyberať z tvorby tragikov a historikov len to dobé, nepodľahol ich vplyvu. Jeho ďalšie štúdium v Aténach bolo znovu obohatené prítomnosťou Gregora Nazianského. Tridsať rokov štúdia bolo prípravou pre takmer dvadsaťročnú činnosť Bazila v jeho kňazskej, asketickej a biskupskej službe. 

Sv. Vasiľ bol je spolu s Gregorom autorom pravidel mníšskeho života. V tom čase mal česť byť jedným z tých, ktorí upravili Božskú Liturgiu a urobili ju prístupnejšou. Hlavným cieľom jeho práce bolo oddelenie služby, spoločnej pre všetkých vriacich, od služby, ktoré sú osobitne predurčené pre duchovenstvo. Skrátil spoločné modlitby, a zároveň rozšírlil modlitby kňazov. Božsku Liturgiu urobil jednoduchšou pre tých, ktorí boli zaneprázdnení každodennými povinosťami tohto sveta, pričom viac dával na duchovenstvo, aby ich oddiaľoval od svetských záujmov. 

Jeho veľkou túžbou bolo udržať jednotu Cirkvi a kôli tomu si nikdy neprestával robiť starosti počas celého svojho biskupského slúženia. Jeho cieľom bolo priviesť k Pravosláviu heretikov, častokrát aj s malými ústupkami. 

Zanechal po sebe aj množstvo literatúry. Medzi najvýznamnejšie patria „Besedy na Šestodnev“. Skladá sa z desiatich besied, ktoré boli prednesené počas Veľkého pôstu. Je to rad kázni na tému o stvorení sveta. Ďalej urobil výklad na 16 kapitol z proroka Izaiáša a na žalmy. Vo svojich kázňach a literárnych prácach sa nesnažil používať vysokú filozofiu, pretože tým by zmenil ambon kazateľa na katedru profesora filozofie. Jeho cieľom bolo prístupnou formou vysvetľovať Božie pravdy. Mal ducha vypestovaého tak harmonicky, že všetko, čoho sa ujal, vynikajúco aj vykonal. Pri vysvetľovaní tajomstiev Svätého Písma vedel výnimočným spôsobom poučiť. Bol svedomitý, rozvážny, otvorený a vôbec nie násilný. 

Sv. Vasiľ je považovaný aj za zakladateľa organizovanej