Príhovor

Mitr. prot. Mgr. Petra Humeníka, dekana a správcu

Pravoslávnej cirkevnej obce v Humennom

VEĽKÝ PIATOK 2020

SLÁVA ISUSU CHRISTU!

Drahí bratia a sestry v Christu!

Po 40-dňovom Veľkom pôste a na sklonku Strastného týždňa prichádza deň, ktorý nazývame Veľký piatok. Deň, kedy sa nekoná sv. liturgia, ale čítajú sa Cárske časy (hodinky) a popoludní sa koná Veľká večerňa s výnosom a kladením Plaščenice do hrobu za veľkej účasti veriacich, ktorí podobne ako Presvätá Bohorodička, apoštol Ján a ženy Myronosice sa nerozišli pri ukrižovaní Isusa Christa, ako to urobili Jeho učeníci, ale zotrvali až do konca, kedy Christos dovŕšil dielo spásy a povedal: „Je dokonané“ (Jn 19, 30). Naklonil hlavu a odovzdal ducha. A tak už viac ako dvetisíc rokov, my veriaci, vzdávame úctu Božiemu Synovi za jeho dobrovoľnú obeť, ktorú prináša na kríži za nás hriešnych, za naše zmierenie s Bohom, za našu spásu.

Ikona Ukrižovania Spasiteľa nášho Isusa Christa na Golgote

rozpísaná na stene interiéru Pravoslávneho chrámu sv. Cyrila a Metoda v Humennom

Dnešný rok je však výnimočný tým, že z dôvodu koronavírusu sa na týchto bohoslužbách a pri hrobe Isusa Christa zúčastňuje iba kňaz s obsluhujúcimi, bez účasti veriacich. A tak sa vynárajú dva smutné pohľady… . Ten prvý je pohľad na prázdny chrám. Ten druhý na trpiaceho, utrápeného, raneného, z kríža sňatého a v hrobe ležiaceho Syna Božieho.

Drahí bratia a sestry,

práve zo spomínaných dvoch smutných pohľadov nájdime v týchto dňoch chvíľu, aj keď nie priamo pri Plaštenici v chráme, ale doma so svojimi najbližšími, aby sme sa hlboko modlitebne zžili s veľkým prejavom Božej lásky k nám, hriešnym ľuďom, ktorá bola dobrovoľne vykonaná na kríži.

V dnešný deň zotrvajme v zbožnej úcte, neskrývajúc svoj duchovný plač. V tichosti a s vnútorným chvením vzývajme slová modlitby: „Pane! Zmiluj sa nad nami hriešnymi! Odpusť!“

Áno, prosme o odpustenie, lebo Syn Boží zomrel na kríži aj naším pričinením. Snáď niekto môže odporovať týmto tvrdeniam a povedať, že ja som Christa neukrižoval, ja som nekričal smrť jeho na nás a naše deti…, veď my sme tam vtedy neboli. To nie sme my! Áno, neboli sme prítomní pri tejto historickej udalosti, kedy hriech človeka vyvrcholil až do takej miery, že ľudská ruka siahla na život nášho Stvoriteľa – na Boha. Ale história sa opakuje a tak, keď stojíme či už pri hrobe Isusa Christa alebo doma pred svätými ikonami uvažujúc o svojom živote, či azda svojimi duchovnými pokleskami, každodennými hriechmi, aj keď v menšom rozmere, sa nepodobáme, neprenasledujeme a nerazpíname Isusa Christa? Takto sa máme pozerať na obeť, ktorú prináša Christos. Je to obeť za naše hriechy. Je to obeť ako prejav nekonečnej lásky Boha k tomuto svetu, topiacemu sa v hriechoch, obeť smerujúca ku mne a každému z nás.

To bol cieľ Boha, stať sa človekom, „Lebo Boh tak miloval svet, že svojho Jednorodeného Syna dal, aby každý, kto verí v Neho, nezahynul, ale mal život večný. Lebo Boh neposlal Syna svojho na svet, aby svet súdil, ale aby svet bol skrze Neho spasený“ (Jn 3, 16-17).

Porušením Božieho prikázania našimi prarodičmi v raji a následne aj my otvárajúc svoje vnútro pre hriech, mali by sme byť ukrižovaní my. Ale Spasiteľ Syn Boží nás dobrovoľne nahradil tým, „že sám sa stal kliatbou za nás, lebo je napísané: Prekliaty je každý, kto visí na dreve“ (Gal 3, 13). Christos prináša seba za obeť, „aby vzal na seba hriechy mnohých“.

Drahí bratia a sestry!

S duchovným chvením stojac pred hrobom Isusa Christa, duchovným zrakom vidiac pred sebou doráňaného a krvou zaliate rany Jeho tela, prinášajme s pokorou tichú modlitbu ako vďaku za tú veľkú obeť pre naše vykúpenie. Pridajme sa v túto chvíľu k obrátiacemu sa lotrovi a vzývajme s ním slová: „Rozpomeň sa na mňa, Pane, keď prídeš do svojho Kráľovstva.“ A Isus mu povedal: „Veru, hovorím ti, dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 24, 42 – 43).

Týmito slovami kvitne naša nádej, že Christos preliatím svojej krvi na kríži, omýva hriech celého ľudstva. Nikto nie je ním odrieknutý, lebo Božia láska je vyliata na nás všetkých. Amiň.