Vznik Cirkvi sa uskutočnil v deň Päťdesiatnice na základe prísľubu Spasiteľa Christa pri Jeho Nanebovstúpení. Vtedy zostúpil Duch Svätý na apoštolov, zhromaždených v jednom dome v Jeruzaleme. „Keď prišiel deň Päťdesiatnice, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť.“ (Sk 2, 1-4). Od tejto chvíle nastáva hlavná dejinná cesta Cirkvi, ako nám o tom svedčí kniha Skutkov svätých apoštolov a ďalšie listy Svätého Písma.

Pravoslávna Cirkev sama seba nazýva jednoducho „Cirkev“, podobne ako Gréci používali v starých dobách slovo „kresťan“, keď hovorili o pravoslávnych. Je to z toho dôvodu, že východná pravoslávna Cirkev je organicky tou obcou, t.j. eklésiou, ktorá má svoj počiatok v Jeruzaleme v deň Päťdesiatnice pri zoslaní Svätého Ducha. Pravoslávna Cirkev vždy verila a verí, že jedinou hlavou Cirkvi je Isus Christos. V Christovi je Cirkev svätá, lebo je posvätená vykupiteľským dielom Isusa Christa, ktorý je v nej stále prítomný. V Cirkvi pôsobí Svätý Duch, ktorý ju posväcuje, vedie a nás nabáda k bohumilému životu. Pravoslávna Cirkev je teda vnútorne riadená Svätým Duchom a navonok v zhode s učením Isusa Christa a apoštolov podľa svojej tradície je riadená biskupmi.

Pravoslávna Cirkev na celom svete je jednou, lebo má jednotné učenie. Vierouka Pravoslávnej cirkvi je obsiahnutá vo Svätom písme a Svätej tradícii. Tradícii je zachovaná v živote Cirkvi ako aj v spisoch sv. otcov. Kanonické právo Pravoslávnej cirkvi je založené na pravidlách, ktoré boli prijaté na siedmich všeobecných snemoch, na významnejších miestnych snemoch a na pravidlách, ktoré obsahujú spisy svätých otcov. Najvyšším zákonodarným orgánom spoločným pre všetky pravoslávne cirkvi na svete je všeobecný snem, ktorý je aj ich spoločným putom. Všeobecný snem rieši ako najvyššia autorita Cirkvi principiálne vieroučné otázky.

Usporiadanie Pravoslávnej (grécky: ortodoxnej) cirkvi bolo vytvorené v dobe od 1. do 9. storočia. Podľa tohto zriadenia sa kresťania organizujú podľa štátnych území a podľa národov do vlastných miestnych cirkví. Miestne cirkvi sú spojené do jednej Cirkvi všeobecnej (grécky: katolíckej). Do tohto systému všeobecnej cirkvi patrila pôvodne aj rímska cirkev. V nej sa však neskôr vyvíjalo pápežstvo. Zatiaľčo až do 9. storočia sa rímsky patriarchát zúčastňoval všetkých všeobecných snemov a ich uzneseniam sa podriaďoval (napr. 6. všeobecný snem /680-681/ odsúdil rímskeho patriarchu Honória pre herézu monotheletizmu a rímska cirkev sa tomuto rozsudku podriadila), neskôr sa v rímskej cirkvi uplatňovala zásada, že uznesenia všeobecných snemov potrebujú schválenie rímskeho biskupa. Východné cirkvi proti týmto tendenciám vždy protestovali. To viedlo roku 1054 k rozkolu, v ktorom na jednej strane stál rímsky patriarchát a na druhej strane patriarcháty carihradský, alexandrijský, antiochijský a jeruzalemský. Východné patriarcháty sa naďalej pevne držali pravoslávneho učenia a nesúhlasili s novým vývojom pomerov v rímskej cirkvi (s “Filioque”, pápežstvom, zavádzaním latinčiny, s ideou odpustkov, všeobecným celibátom duchovenstva a i.)