Autor: Pavel Gumerov – kňaz

Zdroj: www.pavoslavie.ru

Preložil: Mgr. Mikuláš Šmajda

Nechcem, aby ste nevedeli, bratia, o zosnulých,

aby ste sa nermútili ako ostatní, ktorí nemajú nádej.

(1 Tes 4, 13)

Môžeme pochybovať o čomkoľvek, zajtra bude oblačno alebo jasno, budeme zdraví alebo chorí, bohatí alebo chudobní, ale niet pochybnosti o jednej veci – všetci skôr alebo neskôr predstúpime pred nášho Hospodina /Hospoda Boha/. Zomieranie je neoddeliteľnou súčasťou našej existencie. Aj keď to všetci veľmi dobre vieme, no so stratou našich blízkych stále zažívame smútok a bolesť. A to je z ľudského hľadiska pochopiteľné a vysvetliteľné. Veď keď sa s našimi blízkymi lúčime iba na krátky čas, sme smutní a vypadne nám aj slza ľútosti. Ešte ťažšie však znášame s našimi blízkymi, priateľmi a známymi poslednú rozlúčku v našom pozemskom živote.

Sám náš Hospodin /Pán Isus Christos/, keď prišiel do domu svojho zosnulého priateľa Lazara, bol smutný a plakal, pretože ho tak veľmi mal rád. My veriaci, však mame veľkú útechu, ktorá nám pomáha zmierniť náš žiaľ a vyrovnať sa s odchodom našich blízkych priateľov a známych. Tou útechou sú pre nás naše modlitby za usopšími /za zosnulými/. Tieto modlitby ako niť spájajú náš svet so svetom tých, ktorí nás opustili. Každý z nás, keď stráca blízkeho človeka si dáva otázku: „Čo ešte môžem urobiť pre svojho milovaného? A keď naši blízki skutočne ochorejú, tak sa im snažíme uľahčiť ich situáciu a pomôcť im ako sa len dá. Navštevujeme ich, prinášame im lieky, potraviny a snažíme sa im pomôcť vo všetkom. V tomto súcitnom cítení sa prejavuje náš vzťah a láska k ním.

Zosnulá osoba, ktorá od nás odišla do večností však o nič menej a možno ešte viac potrebuje našu starostlivosť. Človek nezmizne ako osobnosť smrťou mozgu a zástavou srdca. Okrem tela, /nášho dočasného obalu/, má večnú, nesmrteľnú dušu: „Ja som Boh Abrahámov, Boh Izákov a Boh Jákobov. BOH NIE JE BOHOM MŔTVYCH, ALE ŽIVÝCH“ (Mt 22, 32). A je to duša človeka, ktorá tvorí jeho podstatu. Milujeme, ak naozaj milujeme svojho blízkeho nie pre krásu tela a fyzickú silu, ale pre vlastností jeho duše. Rozum, láskavosť, charakter, láska – to všetko sú vlastnosti duše našej osoby, to čo tvorí jeho obraz. Telo je osobným a dočasným oblečením človeka, starne, mení sa, chorľavie. To sú nezvratné procesy života. Keď sa pozeráme na telesné pozostatky ležiaceho v truhle často nedokážeme rozpoznať ani nám známy jeho vzhľad v ňom, tak sa mŕtvy človek zmení. Ale duša nemá vek, je nesmrteľná. Nie bezdôvodne sa často hovorí: „Je mladý dušou“ a dotyčná osoba má viac ako 60 rokov.

Pretože je náš blízky a blížny nesmrteľný, potrebuje tam za hranicami pozemského života našu pomoc a podporu. Čo teda od nás očakávajú a ako im môžeme pomôcť? Našich blízkych, ktorí odišli do večnosti nezaujímajú pozemské hmotné veci. Nezajímajú ich drahé náhrobné kamene, pomníky, sviečky a množstvo vencov. Potrebujú od nás iba jednu vec. Naše vrúcne modlitby za upokojenie ich duše a odpustenie ich pozemských vedomých aj nevedomých hriechov. Samotní zosnulí sa už nemôžu modliť za seba. A prejavom našej lásky k ním sú naše vrúcne modlitby.

Andrejevský svätý kríž na vojenskom cintoríne v Humennom,

ktorý dala z darov veriacich postaviť Pravoslávna cirkevná obec v Humennom.

Svätý Feofan Zátvorník* hovorí, že zosnulí potrebujú naše modlitby tak, „ako chudobný človek kúsok chleba a misu vody“. Modliť sa a kajať zo svojich hriechov, prijímať Telo a Krv Krista, máme počas nášho pozemského života, ktorý sa nám dáva ako príprava k večnému životu. Keď človek zomrie jeho život je už zosumarizovaný a nemôže ho zmeniť k lepšiemu. Zosnulý sa môže spoľahnúť iba na modlitby Cirkvi a tých, ktorí ho poznali a milovali počas života na zemi. Vďaka modlitbám príbuzných a priateľov môže Hospodin zmeniť osud zosnulého. Dôkazom toho je nespočetné množstvo prípadov v Svätej cirkvi a v živote svätých .V živote svätého Gregora Dvojeslova* je opísaný úžasný prípad. Svätý sa modlil za upokoj /uloženie/ krutého prenasledovateľa kresťanov – rímskeho cisára Trajána. Traján však koniec koncov nielen zvýšil prenasledovanie kresťanov /pretože nevedel čo robí/, ale na druhej strane bol spravodlivým a milosrdným vládcom, ktorý sa staral o chudobných, vdovy a siroty. Svätý Gregor sa o tom dozvedel a začal sa za neho modliť. Od nášho Hospodina mu bolo zjavené, že jeho modlitby boli vypočuté. Tento príklad /a mnoho ďalších/, sú veľkou útechou a inšpirujú nás v našich modlitbách za mŕtvych a opustených. Aj keď bol zosnulý ďaleko od svätej kresťanskej cirkvi, tak jeho osudu ho môže zbaviť vrúcna a upokojujúca modlitba živých. 

Ďalší veľmi dôležitý moment: ak človek, ktorý nás opustil, nežil životom cirkvi, alebo vieme, že jeho život bol ďaleko od Božích prikázaní, milujúci príbuzní by mali venovať osobitnú pozornosť svojím vlastným dušiam. Všetci sme spojení s príbuznými, najbližšími ako súčasť jedného organizmu: „A preto keď trpí jeden úd, spolu s ním trpia všetky údy; keď sa jednému údu dostáva oslavy, radujú sa s ním všetky údy – „Keď trpí jeden člen, tak trpia všetci členovia“ (1 Kor 12, 26). A ak naša milovaná osoba nemala čas niečo robiť v duchovnom živote, musíme sa o to postarať my žijúci. Týmto zachránime našu dušu a jej duši prinesieme veľký úžitok a upokojenie. Veľmi často sa stáva, že ľudia, ktorí chodili veľmi zriedka do chrámu a žili nedbanlivým, sekulárnym životom a stratili svojho blízkeho človeka prišli do chrámu a stali sa skutočnými pravoslávnymi kresťanmi. Ich život sa úplne mení a vďaka smútku prichádzajú k Bohu. A samozrejme po celý svoj ďalší život sa modlia aj za svojich mŕtvych príbuzných. Božie cesty sú nevyspytateľné.

Je veľký rozdiel medzí veriacimi a ľuďmi stojacimi ďaleko od Cirkvi vo vnímaní straty svojich priateľov a blízkych. Raz som bol na poslednej rozlúčke so známym neurochirurgom. Bol to veľmi dobrý človek a náš Hospodin si ho povolal na vrchole jeho lekárskej činnosti. Keď začali smútočné prejavy jeho prítomných kolegov, bolo možné pozorovať na ich tvárach zmätenosť a strach, ktorý v nich vyvolal náhly odchod ich priateľa. Takmer všetci považovali za svoju povinnosť začať: „Aká hrozná nespravodlivosť….“ – „Ako nás náhle opustil….“ – „Koľko ešte toho mohol urobiť….“. Je zrejme, že takéto prejavy sústrasti, nemôžu priniesť útechu príbuzným a priateľom, skôr vyvolajú v nich väčší zármutok. Aj keď v nič neveríte, tak môžete o odchádzajúcom priateľovi alebo kolegovi povedať niekoľko láskavých a milých slov. Prečo sa to deje? Prečo sú ľudia takí zmätení tvárou v tvár smrti a vyhýbajú sa o tom aj hovoriť v každodennom živote? Zo strachu z neznámeho, smrť ich vystraší, nevedia čo ich čaká. Je niečo po smrti? Je tam život, alebo žijeme iba v tomto hmotnom svete? Ako sa pripraviť na smrť a ako ju prijať? Pre neveriacich je to dosť ťažké. Dokonca aj zvrat: „Nech mu zem bude ľahká“ – je spojená so základnou otázkou: je to naozaj všetko? Telo do zeme a ďalej nič, koniec?

Smrť blízkych pre ľudí stojacích ďaleko od viery znamená beznádej, bolesť a utrpenie. Všetkému je koniec, už tu nemám milovaného, blízkeho človeka, život už pre mňa nemá zmysel. Tým nechcem povedať, že veriaci neľutujú stratu svojich blízkych, ale so smrťou zaobchádzajú inak. Smútok kresťana nie je taký pochmúrny, čierny, ale je svetlejší a ľahký. My kresťania vieme, že človek žije naveky a smrť je iba odlúčením a jeho život pokračuje ďalej, ale v inej kvalite! Vieme, že sme v neustálom spojení putami lásky a modlitby. Nemôžeme povedať: „Bol človek a už ho niet“. Keď milujeme blížneho človeka počas jeho života, tak ho milujeme aj po smrti. „LÁSKA NIKDY NEPRESTANE“. Naopak proroctvá sa pominú, jazyky umĺknu, poznanie sa pominie“, hovorí apoštol Pavol (1 Kor 13, 8). Keď som strácal svojich blízkych, vždy som mal pocit oddelenia a nie konca“. Akoby odišli niekam ďaleko, ale nie navždy.

Prílišný zármutok je tiež neprijateľný, pretože nielen ničí našu dušu /skleslosť je jedným z ôsmich smrteľných hriechov/, ale tiež nám neumožňuje modliť sa za mŕtvych. V duší skľúčenej osoby sa vytvára prázdnota, akési vákuum, nemôže vôbec nič robiť, nieto sa modliť. Ale náš blízky, ktorý nás opustil potrebuje našu pomoc! A pochmúrna depresia nielenže mu nepomôže, ale dokonca prinesie utrpenie. Preto v záujme našich blízkych sa musíme snažiť upokojiť a všetku svoju silu vložiť do modlitby. Najmä do 40 dňa potrebuje zosnulý naše vrúcne modlitby. 

Veľmi často si príbuzný zomrelého myslia, že keď nedajú najavo ostatným svoju bolesť a smútok, tak si všetci budú myslieť že ich nemali rady. Preto niekedy môžeme vidieť na pohrebe srdcervúce náreky, hystériu a plač nad zosnulým. Najviac sú tieto prejavy charakteristické pre náš vidiek. Aké tu teda už môžu byť modlitby?! Skutočný smútok spravidla prichádza ticho a takmer nepostrehnuteľne pre ostatných.

Veľmi často sa stáva, že ľudia ktorí dávajú veľmi zreteľne najavo svoju bolesť a smútok, egoisticky ľutujú sami seba a akoby si dávali otázku: „Čo bude s nimi teraz, keď prišli o človeka, ktorý im bol oporou a zárukou ich spokojného života? Tieto tradície boli zdedené z predkresťanského obdobia pohanských obradov a sú nezlučiteľné s našimi kresťanskými. My, pravoslávni kresťania musíme prijať náš smútok s kresťanskou nádejou. Sme presvedčení, že svojimi modlitbami zachraňujeme /spasíme/ seba a svojich blízkych, ktorí nás opustili. Veríme, že sa s nimi stretneme v inom živote a keď dorazia do Kráľovstva nebeského, tak sa tam budú za nás modliť.

* Marcus Ulpius Traianus (53-117n.l) bol rímsky cisár, bežne slovensky nazývaný Traján, podporoval deti nemajetných rodičov a siroty. Zaviedol prídely potravín pre chudobných a vdovy. Patril do skupiny 5 dobrých cisárov. Za jeho vlády Rímska ríša dosiahla najväčší územný rozsah.

* Svätý Feofán Zatvornik – vlastným menom Georgij Vasilievič Govorov (1815 – 1894), biskup, autor nespočetného množstva náboženských prác, 1988 kanonizovaný ako askéta viery a zbožností mal hlboký vplyv na znovuzrodenie spoločností.

* Svätý Gregor I. Veľký /lat. Gregorius Prímus Magnus/, tiež Gregor Dvojeslov alebo Gregor Dialogos, vlastným menom Gregorius /590 Rím – 12. marec 604 Rím/, bol pápež (patriarcha) rímskej cirkvi. Okrem najvyššej duchovnej funkcie sa stal známym ako cirkevný učiteľ a ako prvý mních sa stál pápežom.